Louka

*Pomaly roztvoril prv jedno oko. Na chrbte ho tlačila zem a cítil neúprosný chlad ale nejak príliš mu to neprekážalo, aby sa okamžite zdvihol. Cítil sa celý dolámaný. Prvé čo zbadal, bolo sinavá, zatiahnutá obloha plná mrakov. /Výborne./ Bolo prvé čo mu skrslo v dezorientovanej hlave. Okrem toho, že netušil kde sa nachádza mu v nej bilo ako ozlomkrky. V ústach cítil sucho ako to obyčajne cítil vždy, keď sa zobudil triezvy po prepitej noci. Jazyk mal ako brúsny papier a ústa ako vyprahnutú púšť. Neváhal by napiť sa z prvej mláky, ktorú by uvidel. Nehnal by sa však k nej tak urgentne ako sa cítil. Musel by sa k nej doplaziť, keďže sa necítil ani len na to, aby si hneď sadol a porozhliadol sa. Bol rád akurát za to, že nesnežilo a on neležal v chlade premočený. To by mnohé značne komplikovalo.
Rozlepil aj druhé oko, keď do pľúc nabral pár dlhých nádychov čerstvého vzduchu, ktoré mu zbystrili, ešte stále, jemne zastretú myseľ alkoholom. Musel to vážne prehnať, keď netuší kde je ani ako sa sem dostal. Nepochyboval o tom, že v noci to nebolo jedine zásluhou alkoholu, ktorému sa s takou radosťou oddával. Keď si uvedomil túto skutočnosť, strčil dlane rúk pomaly do vreciek kabátu, ktorý bol to jediné, čo ho ešte mohlo akosi hriať. Snažil sa v ňom nájsť peňaženku s dokladmi ale po tej akoby sa zľahla zem. /Výborne./ Napadlo mu v priebehu niekoľkých minút už druhý krát. Ťažkú hlavu si z toho však nerobil. Ani absencia peňaženky - jeho osobných dokladov a peňazí mu nepridala na starostiach. Knoxa obťažovalo len málo čo a vlastne ho obťažovalo všetko. Bol to paradox ale tých bol on plný. Keď vás obťažuje existencia samotná po celý čas, nič iné vás už obťažovať viac nemôže a tak sa hoci čo iné stávalo bezpredmetné.
Pretočil sa ťarbavo na bok. Ruku strčil do zadného vrecka nohavíc, kde obvykle nosieval telefón. Aspoň že ten sa nachádzal na svojom mieste. Prsty pritlačil o bok v snahe rozsvietiť displej ale ten zostával čiernym. Musela sa mu vybiť baterka, tak ho s povzdychom strčil späť odkiaľ ho vytiahol. Už mu bolo jasné, že sa bude musieť postaviť na nohy a pohľadať, nuž, kohokľvek, kto by mu bol ochotný požičať telefón, či odviezť ho...kde to vlastne bol ? Stále zabúdal na to, že nemá ani najmenšie poňatia, kde to v noci zaparkoval.
Pretočil sa opäť, tentoraz ležal na bruchu. Zem sa nestala zo sekundy na sekundu o nič pohodlnejšou a tak sa vytlačil na lakte. S očami prižmúrenými sa rozhliadal do diaľky. Nebyť šedej oblohy, ktorá mu ťahala oči, určite by mu netrvalo tak dlho zorientovať sa. Na druhú stranu, pochyboval, že jasné obedňajšie Slnko by mu niečo uľahčilo.
Z toho mála čo videl okolo seba vedel s určitosťou povedať, že nie je v meste, žiadny park sa netiahol takto doďaleka. Musel byť niekde mimo mesta, mimo civilizáciu. /Priam úchvatné./ Okomentoval v duchu vlastnú situáciu ale aj jemu bolo nad mraky jasné, že táto skúsenosť nič v jeho živote nezmení. V noci, a vlastne načo čakať na noc, akonáhle sa dostane do mesta, niečo či niekto ho zláka a on si to namieri rovno k prvému zdroju pôžitku len aby mohol opustiť ukrutnú realitu každodenného života.
Už bol na kolenách, pomaly vzdoroval silám gravitácie a staval sa na nohy. Nehnal sa nikam, veď ani nevedel, kam prv vyraziť.*